Ak pochopíš krásu prírody, nemôžeš zablúdiť
„Všetky knihy zožltnú, ale kniha prírody má každý rok nové, nádherné vydanie.“ Dá sa povedať, že aj táto veta definuje našu prírodu, a to konkrétne naše Tatry. Preto ani študenti tretieho ročníka na Gymnáziu A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši neboli o spoznávanie slovenskej krásy ukrátení.
Dňa 23. 09. 2019 opustili školu na týždeň tretiaci pod vedením p. prof. B. Kortiša, M. Babicovej a M. Sokola. Počasie nám celkom prialo. Bolo pod mrakom. Hneď po vystúpení z autobusu nás harmonogram oboznámil s tým, že nás čaká menšia túra, a to na Štrbské pleso. Po tom, ako sme si vyšliapali menší kopček, sme sa prešli okolo plesa a dýchali sme čistý tatranský vzduch. Panovala dobrá nálada. Mohli sme sa odfotiť na menšom výbežku do plesa, na kmeňoch či na skalách. Odvšadiaľ sme na naše fotoaparáty mohli zachytiť prekrásny výhľad. Mali sme možnosť sa pozrieť do Areálu snov, čo je vydareným technickým dielom, ktorého kvality vyskúšalo a ocenilo už mnoho športovcov z celého sveta.
Keď sme sa ubytovali, mali sme každý chvíľku pre seba. Ešte predtým nás však čakala v jedálni teplá večera. Po menšej sieste nás o siedmej večer zhromaždili v spoločenskej miestnosti, kde sme pozerali dokumentárne video o Tatrách. Do večierky sme sa už len navzájom navštevovali, rozprávali, počúvali hudbu alebo hrali hry.
V utorok si na nás profesori prichystali už o niečo náročnejšiu túru na Popradské pleso. Zo začiatku to bola „stupačka“. Aby sme si oddýchli a aby nás dobehli tí pomalší, čakali sme sa pri informačných tabuliach, kde sme sa mohli čo to dočítať o tatranskej zveri či o mieste, na ktorom sme sa nachádzali. Po nejakom čase sme sa dočkali vytúženej roviny, ktorá nám však dala zabrať, lebo sme si museli dávať pozor, aby sme nespadli zo skál. To sme sa už nachádzali v TANAP-e. Po príchode do Mengusovskej doliny sme sa mali možnosť občerstviť v Chate pri Popradskom plese. Po krátkej prestávke sme sa opäť prešli okolo plesa. Taktiež sme zaznamenávali mnoho fotiek. Nasledovala zástavka v Symbolickom cintoríne vytvorenom na pamiatku tých, ktorí nechali svoje životy vo Vysokých Tatrách a výnimočne i Tatrancov, ktorí zahynuli vo svetových horách. Ďalej naša ceste viedla dolu kopcom po asfaltovej ceste. Po tých lesných cestičkách, ktoré sme absolvovali, sme na asfaltovej ceste pocítili bolesť v pätách. Cesta dole kopcom dala zabrať aj našim kolenám, no to nám dobrú náladu nepokazilo. Spievali sme si, rozprávali sme. Počas celej túry nám nad hlavami svietilo horské tatranské slniečko. Večer na hoteli sme absolvovali ďalšiu prednášku. Tentokrát to bolo o Malej a Veľkej Studenej doline. Video nás informovalo hlavne o tom, kam sme sa na ďalší deň vybrali.
V stredu nám však počasie neprialo. Kvôli dažďu sme prešli len polovicu trasy na Skalnaté pleso. Po príchode do Starého Smokovca sme sa pozemnou lanovkou dostali na Hrebienok. Odtiaľ sme už išli po vlastných. V polovici cesty sme však zastavili. Dôvod bol jasný – Vodopády Studeného potoka. Od úžasu nám padali sánky. Vodopády boli nádherne čisté až priehľadné. Zvuk padajúcej vody bol neskutočne príjemný, harmonický. Z úchvatného miesta pri vodopádoch sme si mohli všimnúť aj Malú Studenú dolinu, Veľkú Studenú dolinu a hrebeň, ktorý ich delil. Naša cesta pokračovala ďalej až ku Rainerovej chate, kde sme si spravili väčšiu prestávku, počas ktorej sme si mohli v chate zakúpiť teplý nápoj či dlhotrvácne pochutiny, ako sladkosti. Okrem toho sme mali tú česť stretnúť líšku. Bola veľmi prítulná, nebáli sme sa ju kŕmiť. Dážď neutíchal, preto sme sa postupne začali vracať. Aby sme však deň nemali ukrátený o zážitky, ďalšou stanicou bolo Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Múzeum informuje návštevníkov o faune a flóre Vysokých Tatier, o ich geológii a geomorfológii. V minulosti však bolo aj sídlom Výskumnej stanice TANAP-u a Správy TANAP-u.
Po príchode na hotel sme sa nenudili. Zopár študentov aj napriek mrholeniu hralo futbal na športovom ihrisku, ktoré patrí k hotelu. Ako každý večer, ani tento nebol výnimkou. V tento deň nás prišiel navštíviť aj so svojou prednáškou pán, ktorý pracuje v HZS. Vysvetlil nám, aké druhy HZS existujú. Neskôr sme sa pozreli na dokumentárny film, natočený niekoľko rokov dozadu, ktorý poukazuje na celú záchrannú akciu. Neskôr sme boli vyzvaní, aby sme sa opýtali na veci, ktoré nás zaujímali. Otázky boli pestré a odpovede presné. Po prednáške sme sa ešte chvíľu zabávali na izbách, až kým nenastal deň štvrtý.
V tento deň sme sa všetci tešili na jednu a tú istú vec, a to lanovky. V Tatranskej Lomnici sme nastúpili na prvú lanovku. Tá bola v „komunistickejšom“ stave, no stále funkčná a pojazdná. Ňou sme sa dostali na Stanicu lanovky Štart, kde sme prestupovali do o niečo modernejších lanoviek. Do tých sme sa zmestili už viacerí. Počasie, ktoré stále nebolo veľmi zhovievajúce, nám zabránilo vidieť výhľad na zmenšujúcu sa Tatranskú Lomnicu a Nízke Tatry. No všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka oblakom, ktoré nás v polovici cesty lanovkou sprevádzali, sme na jeden moment stratili pojem o tom, kde sme, lebo sme nevideli. Poskytlo nám to pocit pokoja a ticha, ktoré Tatry prinášajú. Naším cieľom bolo Skalnaté pleso. Nachádzali sme sa v nadmorskej výške okolo 1 780 metrov nad morom. Po príchode sme sa šli prejsť okolo plesa. Na okamih oblaky zmizli a užívali sme si výhľad na vysoký Lomnický štít. Boli sme vďační, že aspoň na chvíľu sme ho mohli vidieť. Oblaky totiž vládli celému zvyšku dňa. To však neubralo z krásy Skalnatého plesa. Taktiež sme mali možnosť sa ísť pozrieť do Astronomického observatória, ktoré bolo založené v roku 1943, kedy boli vykonané prvé pozorovania. V budove observatória sa nachádza i meteorologická stanica patriaca Geofyzikálnemu ústavu SAV Bratislava. Teplý čaj či chutné jedlo sme si mohli vychutnať v Bistre Skalnatého plesa. O zábavu sa nám taktiež postarala Svištia krajinka – Tatranská Divočina.
Posledný deň bolo našou konečnou zastávkou výletu mesto Poprad. Na Námestí sv. Egídia sme dostali voľný výbeh. Okrem Kostola sv. Egídia sme mohli vidieť aj protest ohľadom životného prostredia organizovaný študentmi v priamom prenose. Po pár hodinách oddychovania či nakupovania sme sa opäť pobrali do autobusu. Cesta trvala cez tri hodiny.
Vrátili sme sa unavení, dopotení, no s mnohými zážitkami a novými skúsenosťami. A ponaučenie? Svet je v procese už milióny rokov. Preto si chráňme a vážme to, čo máme. Lebo keď pohneme jednou jedinou vecou v prírode, zistíme, že je prepojená s celým zvyškom sveta. Príroda je totiž oproti nám vo výhode. Môže existovať bez nás, no my bez nej nie.
ERIKA IVANIČOVÁ