Tie naše krásne Tatry
Poznávanie prírody a vlastného bohatstva našej nádhernej zeme patrí k jedným z najkrajších dobrodružstiev života každého Slováka. Práve žiaci III. A a septimy mali tú česť tohto roku sa zoznámiť s najmenšími veľhorami sveta – Tatrami. Aj keď sú najmenšie svojho druhu, zapísali sa vysokou hodnotou všetkým z nás do duše i pamäte. A to vďaka Kurzu ochrany života a zdravia, spojeného s triednym výletom, ktorý sa uskutočnil v dňoch 24. až 28. 9. 2018. Starostlivú zábezpeku nám poskytli pani profesorky RNDr. Kortišová, Mgr. Čopová a vedúci kurzu, pán profesor Mgr. Kortiš. O medecínu sa postaral pán zdravotník Ing. Halaj, o prepravu pán Holík a vynikajúce ubytovanie nám zabezpečilo vynovené zariadenie v Tatranskej Lesnej s názvom Škola v prírode Detský raj...
Vonku sa už brieždilo. Blížila sa hodina, označená číslicou 8. Na oblohe ani obláčika, ba ani slabý prúd vetríka. Jediné, čo ulicu Imre Madácha rozvírilo, boli žiaci, plní energie a zvedavosti. Ako vrabce sme sa usadili do seriózne vybaveného autobusu. Cesta sa mohla začať... Trvala necelé štyri hodiny. Bola nasýtená príjemnou atmosférou, samozrejme, smiechom i spevom. Výhľad z okien už jasne vykresľovala príchod bohatej pani. Priebežne sme sledovali zver. Pozorovali sme srnky v stádach, zbierajúc sily na chladné dni, vozovku nám preťal i majestátny jeleň, pobláznený rujou. To už sme sa blížili k nášmu prvému cieľu...až sme dorazili. Uvideli sme hory, kopce – mohutné to zriadenia. Zostali sme očarení...
Na brehu Štrbského plesa nás privítal usmievajúci sa zubatý veľmož na oblohe. Nikde ani chýru po kvapkách z nebies. Mohli sme sa nadýchať prvých dúškov tatranského vzduchu. Zažili sme úchvatné pohľady na časť Západných Tatier – Predné a Mlynické solisko sme videli v plnej kráse. Popri prechádzke nás sprevádzali náučné tabule, ktoré oživovala vtáčia filharmónia. Nasledovalo osobné voľno. Všetci si našli svoj relax. Niektorí pokračovali v obhliadke a ostatní si pochutnali na tradičnom jedle, patrične si oddýchli po cestovaní. Mali sme to šťastie pokochať sa prvým snežením. Skutočná vysokohorská idylka... Po vlastnom programe sme sa pobrali na ubytovanie – do raja v Tatranskej Lesnej.
Privykli sme si na parádne ubytovanie, rozložili sme si výstroj. Absolvovali sme prvú vychádzku smerom na Tatranskú Lomnicu, kde pri dolnom toku Studeného potoka vznikli ďalšie fotky... Po zdriemnutí nasledovala úvodná inštruktáž o správaní sa v zariadení i počas celej akcie v podaní pani profesorky Čopovej. Po večeri sme dostali ďalšiu dávku užitočných informácií od pána profesora Kortiša – o bezpečnom presune vo vysokohorskom prostredí, v náročnom teréne a pokyny, ako sa zachovať v konkrétnych situáciách v nehostinných podmienkach. Po poučení prišla ďalšia chvíľa voľna. O pol jedenástej lampy zhasli, aby sme mohli nabrať energie do ďalších dní.
Budíček. Začal sa druhý deň. Pracovníci Horskej služby Tatier vydali výstrahu pred víchricou a nepriaznivým počasím. Tak nás, chvalabohu, upozornili na možné nebezpečenstvo. Naša cesta smerovala do Tatranskej Lomnice, kde sme navštívili Múzeum TANAP-u. Mali sme možnosť si pozrieť komplexnú expozíciu, počnúc od flóry, fauny cez geologické prvky až po históriu a kultúru tatranských obyvateľov v minulosti. Ďalším bodom plánu bol dokument o histórii Tatier... Po návšteve múzea sme sa presunuli do Starého Smokovca. Nádherná tatranská usadlosť, plná prelestných budov. Zahájili sme turistiku po náučnom chodníku nad Smokovcom. Opäť výhľady na nezaplatenie... Skončili sme pri Peknej vyhliadke, odkiaľ cestou späť do centra sme sa s úctou obzerali po umeleckých výtvoroch. Diela zobrazovali utrpenie Ježiša Krista počas Jeho krížovej cesty. V ďalšej časti programu sme mohli nakuknúť do života Smokovca, pokúpiť si suveníry, zahriať sa horúcou čokoládou a pochutnať si na tatranskej oblátke. K večeru sme si v rámci edukácie pozreli dokument o živej prírode Tatier. Odpočinok opäť neomrzel gymnaziálnych turistov v nasledujúci deň...
V stredu po výdatných raňajkách sme sa vybrali opäť do Starého Smokovca a potom ku Štrbskému plesu. Previezli sme sa električkou i autobusom. Ďalší krok k zamilovaniu sa do prírody. Počas púte sme sledovali vysočizný Gerlach, nášho najvyššieho bratríka. Pristavili sme sa aj pri kryštálovo čistých Jazierkach lásky. Dlhočizná, no čarovná cesta ihličnatými lesmi pýchy Slovače nás priviedla k bájnemu Popradskému plesu. Tu sme si dali prestávku po krokoch, kvapkách potu, ktorých výsledkom bola únava. Únava, ktorá stála za to. Pozerať sa hlboko do Mengusovskej doliny, vidieť horolezcov, doly v prostredí nášho národného dedičstva. Majláthova chata, ligotajúca sa voda plesa a hory, obsypané stromami, práškom prvého snehu vytvárali oči i dušu hladiacu panorámu. Po pompéznom estetickom zážitku sme sa zastavili na Symbolickom cintoríne zomrelých na horách... Smutný až srdcervúci pohľad na haldy pomníkov, ku ktorým chodia preživší príbuzní, dozaista, ešte stále so slzami v očiach. Však, ako by aj nie... Zostúpili sme z hôr a vydali sme sa na cestu „domov“. V tento večer sme pokračovali so sériou poučných dokumentov o našich priateľoch z výšin.
Nabití energiou sme sa pustili do predposledného dňa nášho zájazdu. Nadišlo štvrtkové ráno. Deň sa ligotal v slnečných lúčoch. Vedeli sme, že dnes nám praje aj počasie. Pred náročnou túrou sme si, ako už tradične, povedali, čo je dnešným cieľom. Po raňajkách sme mašírovali, hľadiac na krásy krajiny, do Starého Smokovca. Nasadli sme na zubačku – pozemnú lanovku. Asi dvadsať minút sme smerovali na Hrebienok. To bol ale nesmierny zážitok. Vystúpili sme v prvom cieli. Prechádzali sme popri známej Bilíkovej chate, kde si i naši turisti opečiatkovali svoje pohľadnice. Krok za krokom sme pokračovali až k vodopádom Studeného potoka. Divoký, ale veľkolepý obraz krajiny spolu so zeleňou. Vznikli fotky, no nielen v smartfónoch, ale aj v našej pamäti. Chodníky nás priviedli až k Rainerovej útulni, kde sme sa mohli zohriať, oddýchnuť si popri príjemnej rozprave.
Oddych skončil a napredovali sme ku Zamkovského chate. V ústí Malej studenej doliny sme sa zastavili pri Obrovskom vodopáde, kaskádujúceho z rokliny Studeného potoka. Nad nami sa týčili vrcholy hôr. Človek si uvedomil, že je pominuteľný a aký je drobný vo svete... Medzičasom sme fungovali ďalej až sme ocitli pri Zamkovského chate. Nadobudli sme si síl na ďalšie kilometre cesty horou. Nie dlho, ako sme opustili chatu, sme vystúpili nad hranicu lesa. Z výšky sa usmievali kamenné moria a pod nami už aj kosodrevina. Ako sa hovorí, niektoré veci sa v živote nedajú kúpiť. Nie, naozaj sa nedajú. Príroda je na nezaplatenie, so všetkým, čo k nej patrí. Po skalách, pevných schodoch do oblakov sme prišli ku Skalnatej chate. Odtiaľ sme pokračovali, s radosťou, ku Skalnatému plesu. Užili sme si jeho čaro. Čas tu strávený bol prvotriedny. Štvrtkovú, zároveň najdlhšiu i najkrajšiu, túru sme zavŕšili prechodom okolo plesa a následným presunom lanovkou do Tatranskej Lomnice.
Po náročnej túre, unavení, možno až zničení, ale plní pôvabných spomienok a zážitkov sme si naplnili hladné žalúdky. K večeru k nám prišiel jeden dobrodruh z Horskej záchrannej služby Vysoké Tatry prednášať o svojom náročnom, ale vskutku od detstva vysnívanom povolaní. Je úcty a chvályhodné, s akým zanietením vykonávajú svoje poslanie. Mohli sme sa pána záchranára pýtať všetko, čo nás zaujímalo. Ochotne a odborne nám poskytol všetky potrebné informácie... Rozlúčili sme sa a uložili na spánok.
Piatok. Koniec nášho kurzu. Po túrach, dobrodružstvách v horách sme sa vybrali do Popradu. Ťažko sa nám lúčilo s Tatrami. Prirástli nám k srdcu. Opustili sme ich vstupnou bránou – Popradom. Navštívili sme centrum tohto parádneho mesta. Na Námestí sv. Egídia sa mohlo nakupovať, kochať v pamiatkach, oddýchnuť si pri jemnej kávičke. O jednej hodine poobede sme definitívne opustili Poprad, a tak aj tie naše krásne Tatry...
Z pohľadu žiakov tento kurz bol jedným slovom fantastický. Program, ubytovanie, strava, preprava autobusom – všetko hodnotíme piatimi hviezdičkami maximálnej spokojnosti z možných piatich. Upevnili sme si vzťahy v kolektíve, získali sme nezabudnuteľné zážitky, overili sme si vedomosti zo školských lavíc, nadobudli sme praktické zručnosti v oblasti turistiky a užili sme si tatranskú prírodu. Nezabudnime ani na vzornú starostlivosť, a aj preto patrí srdečná vďaka našim pani profesorkám RNDr. Kortišovej, Mgr. Čopovej a pánovi profesorovi Mgr. Kortišovi. Poďakovanie patrí aj pánovi riaditeľovi zariadenia Škola v prírode v Tatranskej Lesnej, Mgr. Kuffovi, za vynikajúce ubytovacie služby, pánovi Ing. Halajovi za zdravotnú starostlivosť a v neposlednom rade pánovi Holíkovi za prepravu luxusným autobusom.
Autor textu: Armand Majer, III. A
Fotodokumentácia: osobné archívy – Mgr. M. Čopová, A. Majer, J. Kyzúr