VYSOKÉ TATRY 2017
Začiatok školského roka nikdy nebýva ľahký. Ani teraz to nebolo inak, práve preto sa študenti III. A a III. B nevedeli dočkať už tradičného Kurzu na ochranu života a zdravia – človeka a prírody vo Vysokých Tatrách, ktorý prebiehal od 9. 10. 2017 až do 13. 10. 2017. Z učiteľského zboru nás sprevádzali pani profesorky Drdošová a Šišková a pán profesor Kortiš. Ubytovanie nám poskytla Škola v prírode Prvý Máj na okraji Tatranskej Lomnice.
Cesta prebehla hladko a v skvelej atmosfére, až pokým sme nezastavili na parkovisku blízko Štrbského plesa. Privítalo nás slnečné počasie, no každý si vďačne obliekol hneď niekoľko vrstiev oblečenia. Prechádzka okolo plesa bola vskutku krásna. Okolie lemovali vysoké hory, ktorých špice sa strácali v jemných oblakoch. Každý si našiel svoje – či už šlo o informačné tabule rozostavané okolo plesa, alebo o výhľad, ktorý ponúkal naozaj výnimočnú možnosť na zhotovenie fotiek. Po tejto jednoduchej „túre“ sme sa išli ubytovať do Tatranskej Lomnice. Prostredie bolo krásne, mali sme perfektný výhľad na Lomnický štít, no azda každého mierne vydesil pohľad na starú budovu, v ktorej sme sa mali ubytovať. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez menších protestov a znechutených pohľadov, ale nakoniec sme dospeli k riešeniu, ktoré vcelku vyhovovalo každému účastníkovi. Dostali sme osobné voľno, ktoré sme využili na obchôdzku areálu, ktorý bol o čosi lákavejší ako holé steny budovy. Na severe sa v oblakoch kúpali štíty Tatier a mraky nad našimi hlavami pretínali posledné slnečné lúče.
Druhý deň ráno sme vstávali skoro, aby sme stihli raňajky aj prípravu na náročnejšiu túru k Popradskému plesu. K Štrbskému plesu sme sa zviezli autobusom, odtiaľ to bola pomerne neľahká cesta nahor. Počasie nám neprialo tak ako v pondelok. Vo vzduchu poletovali snehové vločky a veľké kamene pod našimi nohami sa kĺzali od vlhkosti. Studená para a štipľavý vietor nám vyfúkali líca a väčšina z nás bola „hotová“ po prvých metroch. Našťastie sme robili pravidelné zastávky pri náučných tabuliach a naberali tak znalosti o tatranskej flóre a faune. K Popradskému plesu viedla ťažká cesta plná veľkých kameňov, stúpaní, klesaní a úzkych chodníčkov. No oplátkou nám bol výhľad, ktorý vďaka hmle bol akoby z iného sveta. Celé pleso bolo ohradené vysokými horami a všade naokolo vládol idylický pokoj. Po krátkej prestávke sme zašli na symbolický cintorín, ktorý nám svojimi kamennými schodmi dal zabrať. Všade naokolo nás boli pripevnené tabule s menami tých, ktorí tragicky zahynuli alebo zmizli vo Vysokých Tatrách. Na spiatočnej ceste nás sprevádzal jemný dážď a my sme ďakovali, že nelezieme po kameňoch, ale pre zmenu ideme po tvrdej asfaltke.
Vyčerpaní sme sa vrátili do ubytovne a zistili sme, že hlasitosť v budove už nie je taká obrovská ako v prvý večer. Možno to bolo spôsobené futbalom, ktorý sa v ten večer odohrával v neďalekom Poprade. Vybrali sme sa teda do mesta a dúfali, že sa nám ujdú lístky na zápas Slovenska so Španielskom. Ťažko, ale dočkali sme sa ich a už sme si mohli užívať pocit, že sme na skutočnom futbalovom zápase. Naše povzbudzovanie síce nebolo dostatočné na to, aby slovenskí Sokolíci vyhrali, ale tá atmosféra bola nenahraditeľná.
Tretí deň bol pre nás zarážajúco jednoduchý. Absolvovali sme malú túru v Starom Smokovci a po krátkom blúdení sme sa dostali na vyhliadku, z ktorej sme videli krásnu panorámu mesta. Po návrate sme šli do Múzea TANAP-u a pofotili sme sa s vypchatými zvieratkami. Obľúbenou sa stala aj 3D maketa Vysokých Tatier, nad ktorou sme zdesene stáli, že čo za túru na nás čaká v ďalší deň. Taktiež sme mali možnosť pozrieť si dokumentárny film o kamzíkoch, ktorý nám troška priblížil život tohto tatranského endemita. Samozrejme, len pre tých, ktorí sa v tmavej miestnosti nepoddali spánku.
Predposledný deň nás čakala túra, ktorej sa každý desil. Takmer desaťkilometrová cesta hore na Skalnaté pleso po náročnom teréne a my sme boli už z predchádzajúcich dní značne unavení. Zo Starého Smokovca sme sa vyviezli hore na Hrebienok pozemnou lanovkou a zistili sme, že na nás čaká krásne slnečné počasie. Prešli sme popri Bílikovej chate až k Studenovodským vodopádom, ktoré tvorili naozaj rozprávkovú scenériu na pozadí zalesnených vrchov. Väčšina z nás sa už tam zbavila zimných búnd a vymenila ich za svetre alebo za tričká. Na typický jesenný deň bolo až prekvapivo dobré počasie. Čoskoro sme sa dostali k Rainerovej chate, skadiaľ sme sa po malej prestávke pohli až na Zamkovského chatu. Cestou tam sme minuli Obrovský vodopád, až sme sa dostali na chatu. Po prestávke sme pokračovali v našej neúnavnej túre a zistili sme, že terén nebol taký strašný, ako sme si mysleli. Možno to spôsobovalo dobré počasie, ktoré nám spríjemňovalo cestu po celý deň, no určite za to mohli aj čarovné miesta, ktoré sme videli.
Ako sme sa blížili k Skalnatému plesu, dlho sme šli po širokej rímse na hranici kosodreviny. Na okolie bol krásny výhľad a my sme mali možnosť vidieť Tatranskú Lomnicu ako položenú na dlani. Slnko po celý čas hrialo a my sme sa dostávali čoraz bližšie k nášmu cieľu. Posledné kroky však boli najhoršie. Hľadeli sme na lavičky a videli schody, ktoré čakali len a len na nás. Už sme boli maximálne vyčerpaní a čo i len jeden krok navyše vyzeral nesplniteľne. Po zdolaní poslednej prekážky sme dostali voľno na nakúpenie jedla, suvenírov alebo na obhliadku okolia. Mohli sme vidieť vyschýnajúce Skalnaté pleso, obrovský Lomnický štít a jedinečné observatórium. Niečo do seba rozhodne mali aj červené kabínky, ktoré šli nad našimi hlavami až na Lomnický štít, ktorý výnimočne nebol zahalený oblakmi. Lanovkou sme sa zviezli až do Tatranskej Lomnice, z ktorej sme sa raz-dva dostali na našu malú ubytovňu. Hoci túra bola krásna, všetci sme sa neuveriteľne tešili, že vidíme tú budovu. Posledný večer sme si užili.
Ráno sme opustili Tatranskú Lomnicu. Cestou domov sme sa ešte zastavili v Poprade. Niektorí sa rozpŕchli po nákupoch, ale väčšina z nás bola taká zničená, že sme poobsadzovali malé kaviarne a užívali sme si posledné nádychy tatranského vzduchu.
Kurz, spojený aj s triednym výletom, bol určite prospešný. Naučili sme sa mnoho nového a spoznali sme jedinečnú krásu slovenskej prírody, ktorá nám toho toľko dala. Zrejme ani jeden z nás nikdy nezabudne na tieto chvíle, rovnako ako ani na nezameniteľný pohľad z výšok či na hory, týčiace sa nad nami.
Lucia Kotianová, III. A