Youth Leadership Program with Central Europe
Historicky prvý program pre mladých lídrov zo Strednej Európy je veľkým darom
Keby mi niekto pred polrokom povedal, že cez prázdniny budem cestovať po svete, pohybovať sa v diplomatických kruhoch, zúčastňovať sa diskusií na amerických univerzitách, pracovať ako dobrovoľníčka a pri tom budem vychovávaná ako líder budúcnosti, bola by som si istá, že ten človek sa zbláznil. Odvtedy, čo som sa vrátila z Ameriky a Srbska, sa však veľa zmenilo. Tieto nezabudnuteľné okamihy mám v hlave každý deň. Keď sa Vám totiž naskytne takáto celoživotná skúsenosť, už niet cesty späť.
Youth Leadership Program with Central Europe(v preklade Program pre mladých lídrov zo strednej Európy) je výnimočný výmenný program organizovaný medzinárodnou neziskovou organizáciou Meridian. Jej poslaním je zvyšovať kultúrne porozumenie medzi ľuďmi rôznych národností, rás a vierovyznaní, organizovať kultúrne výmeny, exhibície, semináre a verejné prejavy. Je to jedno z popredných diplomatických centier, ktoré svojimi aktivitami podporuje a vzdeláva budúcich svetových lídrov. Jednu z podstatných záležitostí - financovanie, má v rukách ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov.
Počas 3 týždňov som navštívila viac ako 3 štáty, no nebola som v Hollywoode, Disneylande ani na Times Square. Zato ma
niekoľko dní obklopovali vládne budovy vo Washingtone DC, spolu s Bielym domom, Washingtonským Capitolom,
či známym monumentom. Zažila som atmosféru medzi americkými študentmi na prestížnych Univerzitách, ako sú UNC Chapel Hill
či Duke, univerzitných internátoch, ale aj na strednej škole. Stala som sa súčasťou bežného života
v americkej hosťovskej rodine v Severnej Karolíne a vystúpila som na vrchol Willis Tower v Chicagu, niekdajšej najvyššej budovy
sveta.
Každý deň boli na programe školenia, prednášky a semináre, ktorých cieľom bolo podporiť nás, mladých ľudí, v občianskej participácii v našich rodných krajinách a rozšíriť naše obzory v celosvetovom meradle. Z mnohých spomeniem aspoň team-buildingové aktivity v lese, simulácie diplomatických rokovaní, prednášky o americkom federálnom systéme, o voľbách, besedu s bojovníkmi za ľudské práva pôsobiacimi v pásme Gazy, seminár s profesorom na Karolínskej štátnej univerzite o humanitárnom rozvoji, vodcovstve, budovaní vzťahov v komunite a etickosti, či stretnutie so slovenským veľvyslancom v Amerike Vítom Koziakom. Zaoberali sme sa aj riešením problematík, akými sú hlad, chudoba, udržateľnosť životného prostredia, rasizmus, bezdomovectvo, detské domovy atď. V programe bola zahrnutá aj spolupráca s organizáciou, ktorá rozposiela balíčky s jedlom do rozvojových krajín, a tak sme strávili niekoľko hodín balením a vážením potravín v sprievode hudby a dobrej nálady.
Naše vzdelávanie pokračovalo v Srbsku, kde nás mala na starosti organizácia „Youth Initiative for Human Rights“ (Iniciatíva mladých za ľudské práva). Súčasťou projektu bolo taktiež vyhotovenie projektu pre slovenskú komunitu, ale keďže zo Slovákov som bola jediná zo stredného Slovenska, pracovala som na projekte so Západoslovákmi.
Za zmienku stoja tzv. service-learning programy, ktoré ponúkajú niektoré americké univerzity. Sú súčasťou ich
vzdelávacej misie a predstavujú niečo ako alternatívne vzdelávanie formou praxe a občas i tvrdej reality.
Podporujú študentov, ktorí preukážu vôľu a vášeň pre budovanie vyspelejších komunít, doma i v zahraničí. Sú v tom ale veľmi
opatrní. Ak niekto študuje medicínu a chce ísť na niekoľko týždňov do niektorej z rozvojových krajín,
kde sú rozšírené choroby, podporia ho. Je to úžasná príležitosť získať cenné životné skúsenosti . Ak však niekto študuje
manažment a rád by učil surfovanie na Havaji, to už je trochu podozrivé. Service-learning programy sa vyskytujú aj na
základných a stredných školách, príkladom sú hodiny biológie alebo chémie, kde študenti skúmajú zloženie vodných tokov vo
svojom meste a snažia sa ich vlastným úsilím ovplyvňovať.
Všimla som si, že aktívnosť je v zámorí chápaná trochu ináč ako u nás. Tam je to bežná vec a možnosti sú tam preto oveľa širšie ako tu. Mnoho študentov dokonca často vynechá rok svojho štúdia, len aby sa mohli venovať dobrovoľníckym aktivitám. Je to pre nich príležitosť spoznať nových ľudí i seba, rozvinúť svoje komunikačné zručnosti, prispieť k zlepšeniu svojho okolia a stať sa lepším človekom. Na Slovensku je stále málo ľudí, ktorí sa priamo angažujú a nestačí im len prispieť symbolickým eurom a mať zo seba dobrý pocit, hoci niekedy ani nevedia, kde tie peniaze skončia. Žije tu veľa štedrých ľudí, charita a finančné dary sú rozšírené, avšak peniaze nehrajú hlavnú rolu, lebo dlhodobo problémy nevyriešia. Podstatné je mať pevnú vôľu a srdce na správnom mieste. Kvalita zaváži viac ako kvantita.
Ako najväčší problém mladých ľudí na Slovensku považujem pasivitu, apatiu a nedostatočný záujem o svoje okolie, spoločenskú
situáciu a verejné dianie. Vďaka informačnej explózii sme dnes oveľa rozhľadenejší, ako boli naši
rovesníci v minulosti a disponujeme oveľa väčšou slobodou rozhodovania a sebarealizácie. My, akoby sme si túto výhodu vôbec
neuvedomovali, práve naopak. Z vymožeností, ktoré by nám mohli slúžiť, sa stali upíri a páni nášho času. Typický príklad:
facebook je skvelý prostriedok na rýchle šírenie informácií medzi ľuďmi, organizovanie, mobilizovanie ľudí,
vytváranie rôznych spolkov, záujmových skupín a podobne. Koľko času však denne obetujete prezeraniu statusov, profilov a
fotiek a iným formám nabúravania súkromia?
Príliš veľa mladých neefektívne využíva svoj voľný čas. Keby taký Ľudovít Štúr trávil dlhé chvíle v krčme alebo na žúre v
Uhrovci, možno by som dnes nemohla tento článok písať po slovensky. Na druhej strane, počítač
a internet sú niekedy fajn spôsoby, ako sa napr. naučiť cudzí jazyk a pod., ale podľa môjho názoru to mladému človeku osobnostne
nič nedáva. Na západe sú študenti od mala vedení k angažovaniu sa v komunite, hlavne k individuálnym iniciatívam a projektom.
My sme zas dopredu v teoretických vedomostiach, čo sa na jednej strane veľmi cení, ale na školách dostávame málo priestoru
naučiť sa kriticky myslieť, utvárať a prezentovať svoj vlastný názor a kreatívne sa realizovať. Náš školský systém je pomerne
dosť zaostalý. Namiesto toho, aby využíval náš obrovský potenciál a umožňoval nám zapájať sa do zmysluplných aktivít súvisiacich
s reálnym životom v spoločnosti, oberá nás o čas robením domácich úloh. Bombarduje nás obrovským kvantom informácií, ktoré sú
často odtrhnuté od skutočného, praktického života a ktoré väčšinu študentov vôbec nezaujíma. Mám pocit, že ideálne by sme mali
vedieť všetko, ale často vôbec nevieme načo nám to vôbec je, a čo je najhoršie, strácame tým možnosť poznať samých seba.
Možno to znie príliš kriticky, ale rozhodne by sme sa toho mali chopiť a hľadať alternatívy a v najlepšom prípade si zvoliť
zlatú strednú cestu. Kto iní, keď nie my, študenti?
Vek mladosti je vekom revolty, boja proti autoritám a obdobie, kedy sa stávame individualitami. Mrzí ma, keď vidím, ako sa
niektorí z nás v zúfalej snahe odlíšiť sa, stávajú deviantmi. Veď človek sa nemusí len búriť proti tomu, čo je zlé, ale môže dať
priestor ideálom, bojovať za pravdu, mier, vzdelanie, životné prostredie, kultúrnosť alebo iné hodnoty.
Asi najviac si na tomto programe vážim všetkých tých dobrých ľudí, ktorých som spoznala. Organizátori aj moja hosťovská rodina
boli neuveriteľne ústretoví, flexibilní, milí, štedrí a vždy pripravení pomôcť. Snažili sa nám odovzdať svoje najlepšie
skúsenosti. Ocitnúť sa v centre toľkej dobroty a skvelej nálady bolo miestami neuveriteľné , ale nanajvýš inšpiratívne.
Nezabudnem na príhodu,keď som po jednom dlhom dni doma omylom vypila 2 litre zeleného čaju a moja rodina bola ochotná so mnou
do rána rozoberať americkú vládu a zdravotníctvo. Taktiež sa medzi nami, mladými účastníkmi vytvorili silné priateľstvá.
Spájajú nás totiž podobné ciele. Je úžasné komunikovať deň čo deň s takým veľkým spektrom ľudí, či už so Srbmi,
Albáncami,Američanmi alebo Slovincami atď.
Keby som však nemala podporu zo strany školy, najmä od p.p.Gyurászovej, p.p. Kortišovej a p. zást.
Babicovej, ťažko by som napísala 5 esejí za jeden večer,večer uzávierky prihlášok (o tejto príležitosti som sa totiž dozvedela
dosť neskoro). Z toho len vyplýva, že najlepšie príležitosti sa nám naskytnú bleskovo a nečakane,
ak však zaváhame, môžeme o ne prísť a nikdy nezistíme, o čo sme prišli.
Preto na záver chcem zo srdca vyjadriť jedno veľké ĎAKUJEM za 3 týždne, ktoré mi dali neopísateľne veľa.
Anna Lokšová, Gymnázium A.H.Škultétyho Veľký Krtíš